Počúvať nohami....

Dnes ráno ma vychádzajúce slniečko zobudilo o šiestej. Mala som v úmysle ešte zostať chvíľu v posteli, ale akoby ma záhrada volala von. „Poď, uži si toto nádherné ráno, ktoré už cítiť prichádzajúcou jeseňou“. Bosá som vybehla von, tam, kde sa už slniečko opieralo svojimi hrejivými lúčmi, tam bola zem teplučká a príjemná a tam, kde ešte slniečko svoje lúče neposlalo, tam už bolo cítiť jesenný chlad a rosu. Zaujímavé protiklady. Ako vo welnes, ktorý tak radi v poslednej dobe navštevujeme (knipov kúpeľ nôh), uvedomila som si, čo všetko nám môže záhrada dať. Malý kúsok trávnika, nie toho anglického, iba taká celkom malá zelená plocha s ďatelinkou a inými rastlinkami, ktoré mnohí nazývajú burinou, a koľko radosti. Vraví sa, že nohami môžeme komunikovať zo zemou. Počula som príbeh o jednej starej indiánke, ktorá celý život chodila bosá. Keď prišli „bieli“, obuli ju, ukázali jej tú vymoženosť, mať topánky. Chvíľu sa jej to páčilo a potom topánky odhodila. „Bieli“ sa čudovali, prečo tak urobila a ona im povedala, že prestala počuť. Verili by ste, že počuť sa dá  nohami? Trošku čudné, že? Nás totiž naučili, že pravda je to, čo hovorí naša myseľ. S dôverou ju počúvame a nejako stále nám to šťastie uniká. Vyzujte topánky a vyskúšajte, vlastná skúsenosť je vlastná skúsenosť.

Staré japonské príslovie hovorí: „Ak chceš byť šťastný jeden deň, opi sa, ak chceš byť šťastný jeden rok, ožeň sa, ak chceš byť šťastný celý život, zaobstaraj si záhradu“.

Hm, nie je však záhrada, ako záhrada. Tá, ktorú vytvorila ľudská myseľ, je dokonale usporiadaná, bez jedinej burinky, s anglickým trávnikom uprostred a so stálozelenými rastlinami po okrajoch. Ešte sa tam možno nájdu nejaké kamene, či skaly, alebo drvená kôra ihličňanov pri rastlinách. A mysli sa to páči, je to usporiadané, poupratované a tak je to v poriadku. Pretože myseľ má rada usporiadané veci. A tak sme za pár rokov preniesli z mysle „poriadok – usporiadanie“  do našich domovov, obývačiek a prenášame ho aj do našich záhrad. Listnaté stromy, tie nie, z nich opadávajú listy a je z toho neporiadok. Hm? A jedlé? To už vôbec nie, najlepšie nejaké exotické, ktoré bežne v záhrade nevídať. Že sa im nedarí? Nevadí, veď postriekam. Keby to videla moja babka, nechápala by. A to sú iba 2 generácie.

Záhrada, ktorú vytvorilo ľudské srdce vyzerá trošku inak, ľudské srdce súzni s prírodou. Už keď som mala svoju prvú záhradu, vyzerala akosi inak, ako všetky ostatné naokolo. Susedia hovorili, že tá moja je džungla. Nechápala som, prečo ten rozdiel. Aj keď som sa zo začiatku snažila, aby tá moja vyzerala rovnako, ako tie susedné, nejako to stále nešlo. Keď mi niekde sama vyrástla rastlina, bolo mi ľúto vytrhnúť ju, nechala som ju tam. Všade bolo všetko, medzi zeleninou kvietky, medzi ovocnými stromami bylinky, medzi okrasnými rastlinami šaláty...., keď som neskôr čítala knihy o záhradkách, zistila som, že to, ako pestujem ja má taký dlhý, čudný názov „PERMAKULTÚRA“. A že to znamená záhradníčiť, a nielen záhradníčiť,  v súlade s prírodou.  

Usmievam sa, keď ľudia vravia, že ovocie pri ceste netrhajú, pretože je tam plno chémie z výfukov áut. Tiež ho nezbieram, ale myslíte, že ovocie, či zelenina, ktoré sú  k nám dovezené, tú chémiu neobsahujú? Ja si myslím, že oveľa viac, ako tie pri ceste. Tie krásne výstavné kusy, vyleštené a naukladané v bedničkách  pre mňa vôbec nie sú lákadlom. Ešte že si každý môžeme vybrať.

A to som trošku odbočila, chcela som napísať, že príroda vie, čo robí. Tak sa snaží nám ukázať, ako na to, len my sme nejako zabudli počúvať.  Žeby preto, že sme obuli svoje nohy? Hm?

Všimnite si, že všade, kde je v prírode voľná pôda, príroda sa o ňu postará, zarastie rastlinami, ktoré nazývame burinou. Oproti môjmu domu je voľný pozemok. Niekoľko krát do roka vídam suseda, ako strieka proti burine. Burina, ktorá tam narástla má pol metra, za 2 týždne zožltne a zostane holá pôda. O mesiac na to, vyrastá nová burina. A o 2 mesiace má zasa pol metra. Príroda to nevzdáva. Keby to sused nepostriekal, na budúci rok by tam už nebola iba burina, začínali by rásť kroviny, a o 20, či 50 rokov by tam bol les. To je príroda, všade na voľnej ploche sa snaží vytvoriť les. Pre nás, čo sa nazývame pánmi tvorstva, aby sme mohli dýchať, aby sme mohli jesť.

A keď sa bližšie pozerám na susedovu „burinu“, zisťujem, že tam rastie kopec liečivých rastlín. Skoro na jar celý pozemok zakvitne krásnymi červenými makmi, sú prostriedkom proti kašľu, neskôr narastie rebríček, na trávenie a proti páleniu, potom  slez nebadaný proti zahlieneniu, portulaka, do šalátov. Samozrejme nezbieram tieto bylinky, sú postriekané, iba vnímam, čo sa to deje. A príroda, to nie je iba to, čo vidíme nad zemou, to je množstvo drobných organizmov pod zemou, ktoré sa starajú o to, aby niečo mohlo vyrásť.  

Tak ako si my vytvárame vzťahy, tak vzťahy fungujú aj v prírode. Pokiaľ ich nezničíme. Boj, proti škodcom vyvolá iba ďalší boj. Prestaňme bojovať a začnime chrániť.  Všetko má svoj zmysel, iba naň musíme prísť. Keď na voľnú plochu v prírode vysadíme trvalky, burina tam neporastie. Keď na suché miesto zasadíme rastlinu, ktorá má rada sucho, bude sa jej dariť.  Keď pod stromy vysadíme rastliny, ktoré sú schopné dodávať stromom dusík, nemusíme hnojiť. Áno, vzťahy, rovnováhu nevytvoríme zo dňa na deň, trochu to potrvá, ale stojí to za to. Z malého kúska záhrady môžeme mať veľký úžitok, radosť a to šťastie, o ktorom hovorí japonské príslovie.

Začnime počúvať aj nohami!